reklama

Osamelosť medzi nami

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Osamelosť. Hádam každý ju už neraz zažil.Povedzme si pravdu , nič prijemne. No v živote sa jej niekedy nedá vyhnúť. Niekdy príde chviľa, keď naše pocity sa zmocnia našho ja,a ostane len to Ja.Iba ja sám so sebou,nik iný,iba také ticho a prázdno ..Ticho a prázdno s názvom osamelosť.A tu je na mieste položit si pár otázok, prečo alebo kedy pricházda osamelosť?

A kto ju spôsobuje? Nemože si človek za ňu sám?Alebe sme zodpovední my všetci na vôkol, ktorí sa len mlčky prizeráme na osamelých ľudí?A tu sa dostávame k podstate veci. Človek , ako sa vraví, si je tvorcom svojho šťastia, no mnohokrát i nešťastia a všetkeho, čo sa deje v jeho v živote, na všetkom ma určitý podiel . Je ľahké zvaliť vinu na niekoho, na Boha, na minulosť, jednoducho na niekoho…No častokrát nie je na vine nik iný, ale my samy. My samy zo strachu, ktorý prameni z rôznych príčin. Je to strach , že nebudeme pochopení a tak si vytvárame akoby vlastne teritórium ,do ktorého však nedovolíme nikomu vstupit. Ak sa niekto priblíži,spustí sa alarm a my zamkneme zamok na dva krát, pre istotu…Tento strach môže prameniť aj z negativenej skúsenosti.Človek sa otvoril, no nedostal to čo čakal, respektíve pochopenie sa nedostavilo…A došlo k bloku, ktorý tu ostal, a ktory je akousi prekážkou k nášmu vnútru.Zlá skúsenosť s inými môže spôsobiť u iných vážny psychický problém, ktoryňý môže trvať aj niekoľko rokov. Ľudia sa uzavrú a nastáva tá menej príjemná situácia, kedy človek nechce prijať ľudi okolo seba, a verí v to , že si vystačí sám a osamelosť sa tak stane jeho jediným spoločníkom.No fakt je ten, že kdesi v hĺbke srdca ,za stenou strachu, sa ukrýva silná túžba, byť vypočutý, chápaný...túžba po porozumení.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hlavným nástrojom porozumenia je empatia ako schopnosť vcítiť sa do toho druhého.Nie len počúvať, no najmä načúvať. Ukázať človeku, že v tej to chvíli ste tu len pre neho, celou svojom bytosťou.Že práve v tejto chvíli naš čas, naše srdce, nasš myseľ je tu pre toho druhého.Veď samy dobre vieme, aké vzácne je nám ,ak v takýchto chvíľach máme vždy pri sebe niekoho.Dalo by sa povedať ,že táto túžba po porozumení je už v nás . Človek ju nepotrebuje získavať časom, učiť sa jej ,ale človek ju má.Porozumenie je istý prejav lásky a kto z nás netúži byť milovaný? Ľudia sa stávaju čoraz viac chudobnejší na lásku. Čo to znamená?Nie žeby jej nemali dosť, majú no ni tú ,ktorú dávaju, ale tú, ktorú príjmajú od iných .Je ľahké príjmať prejavy lásky , no čo raz viac sa vytráca z naších sŕdc túžba milovať nezištne, len tak bez toho, aby sme čakali, že sa nám to vráti v takej istej miere, ba dokonca vo väščej.Fungovať na princíp“Dám ti , ale že vrátiš...”Omyl.Toto nie je pravá láska. V láske k blížnemu nejde o‘‘ mňa’’ ale o ‘neho’.V službe pre iných nejde o mňa, aby ma to posunulo kdesi vyššie v očiach iných.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Človek časom pochopí, aké dôležité je mať okolo seba vždy niekoho, kto nás chápe , kto rozumie, kto poradí...Myslím , že výstižnejšie ako „priateľ“ takúto osobu už nenazveme.Človek, ktorý je i keď je na míle vzdialený, je tak blízko k nášmu srdcu. Je nesmierne vzácne mať priateľov, no ešte hodnotnejšie je byť niekomu priateľ.Zoberme si ako príklad ľudí bez domova. Často krát sa s nimi stretávame na ulici, narážame na nich v meste, na stanici, pred kostolom.Počúvame ustavičné prosby o peniaze, jedlo..A aká býva naša odpoveď?”Nemám pri sebe peniaze..Nemám drobné..”alebo len mĺčky prejdeme okolo, tváriac sa , že sme nič nepočuli, že nás sa to netýka.No chyba je v tom , že počúvame len ušami. Ak by sme pootvorili srdce , počuli by sme totiž aj niečo iné. Títo ľudia v skutočnosti netúžia tak po peniazoch, majetku.,ako po tom aby im niekto venoval aspoň malinký kúsoček svojho času.Len tak zastaviť sa , vypočuť…je pre nich viac ako čokoľvek iné.Každý jeden z nás je plnohodnotný človek, ktorý si zaslúži porozomenie, pochopenie a lásku bez ohľadu na postavenie. Nik z nás nevie , ako skončí, kde sa ocitne, a či sám nebude odkázaný na pomoc od iných.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kde je koreň, s ktorým treba pohnúť a nie látať veci a ukludňovať si tým naše už dosť spohodlnené svedomie? Občas treba ísť až na hranu svojich možností. Dôležité je hľadáť, kde sú aj v tejto situácii tie moje hranice a tie moje možnosti či už ide o bezdomovcov, priateľov, príbuzných, deti, kohokoľvek..Uvedomiť si, že byť človekom znamená byť v prvom rade ľudský… A tak si na záver položme otázku samy pre seba “Quo Vadis?"

Evka Ridarcikova

Evka Ridarcikova

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Úsmev je tá najkrajšia a najkratšia vzdialenosť medzi ľudmi..:))) Zoznam autorových rubrík:  PoéziaMyšlienkáreňDeťúrencePríbehy zo životaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu